Černobyľský incident navždy zmenil celý svet, a nielen svet, ale aj životy mnohých ľudí. Rozhádzal rodiny ďaleko od seba, zobral im starý život , kus minulosti a spomienok. A nie len to, mnohí trpia doteraz na následky z ožiarenia. Ani po 25 rokoch sa situácia neustálila , ba čo viac, po druhom výbuchu v roku 2006 sa zo Zóny stalo hrôzostrašné miesto, plné anomálii, zmutovaných bytostí, nevysvetliteľných javov a rôznych časopriestorových zlomov. Zároveň sa však táto uzavretá, strážená oblasť stala útočiskom pre určitú skupinu ľudí. Napriek nebezpečenstvu pri hraniciach a hlavne v útrobách Zóny , sa sem nahnala kopa obyvateľov. Každý mal svôj dôvod, niekto utekal pred zákonom, niekto pred minulosťou, ďalší sa snažil zabudnúť a niekto sem prišiel za dobrodružstvom.

Avšak Sergei sem prišiel preto, aby našiel svôj domov, a možno aj priateľov. Aj on bol postihnutý udalosťami spred 25 rokov. Ako malý zažil evakuáciu Prypiati, ale už vtedy prisahal že sa vráti. Tak prichádza aby svoje predsavzatie splnil. Za posledné svoje úspory sa dostal sprievodcom až do Zóny. Sprievodca ho vysadil neďaleko starej poľnohospodárskej oblasti menom Prochorovka, ďalej už musel ísť sám.

A tak s jedlom na pár dní, a starým Makarovom ide na cestu ktorá, ako dúfa zmení jeho život... Slnko už pomaly zapadalo za horizont. Na hodinkách bolo 17: 32. Musím si nájsť nejakú chýž kde prenocujem, vonku to neni bezpečné, navyše , napriek tomu že bol ešte August, bola tu nenormálna zima. Zdá sa akoby tu všetko plynulo svojim vlastným tempom. O takomto čase, u nás v Kyjeve bolo ešte prijemne teplo, človek by ani nepovedal že tu sme na Ukrajine.

Zo zamyslenia ma vytrhol hrozný zvuk ktorý sa ozval lesom. Nevedel som to identifikovať, bolo to niečo akoby tlmený výkrik. „Haló, je tam niekto ?“ zakričal som. Nič , žiadna reakcia. „Hej, je tam niekto ?“ ozval som sa znova. Nevedel som síce čo to bolo, ale vydal som sa smerom, odkiaľ výkrik prišiel. Les sa pomaly strácal, veľké buky striedali jedličky, a rôzne kríčky, až som sa nakoniec ocitol na lúke. Vtom som zbadal budovu starého družstva. Pribehol som až k vstupnej bráne, ktorou som vošiel dovnútra areálu. „Haló, je tu niekto ?“ , ozvena sa šírila starými kravínmi, dielňami a vôbec po všetkých budovách ktoré tu človek zanechal.

Avšak žiadna iná odozva. Bolo to tu naozaj deprimujúce. Zostalo už pološero, to ma ešte viac znepokojovalo. Staré budovy v značne dezolátnom stave, otvorené okná pri každom silnejšom zafúknutí vetra búchali o steny, traktory a iná poľnohospodárska technika tu zostala napospas zubu času. Zaujímavé ako si príroda pomaly privlastňuje to čo jej bolo zobraté. Bol som už pri jednom kravíne s pootvorenými vrátami, zrazu sa zvnútra ozvalo tupé buchnutie. „Kdo je tam!?“, skríkol som. Vystrašene som vytiahol Makarov a natiahol záver. „Som ozbrojený!“, snažil som sa to niečo čo tam bolo naplašiť. Sám som bol však strachom celý bez seba.

Pomaly som vkráčal dovnútra, s Makarovom stále namiereným pred seba. V interiéri bola tma, zašmátral som v batohu, vytiahol čelovku a tím som si trocha prilepšil. Celkom ma prekvapilo to čo som zbadal, pretože to vyzeralo že tu dakto býval. Bolo tu niekoľko starých postelí rozostavaných do kruhu. Uprostred bol barel , ktorý zrejme slúžil na kúrenie. Asi tak meter od barelu boli palety, dokonca tu bol aj kotlík na varenie. Pristúpil som k barelu. Zdá sa že tu niekto nedávno bol, bolo tu ešte žeravé uhlie. Zvedavosť mi však nedovolila nepreskúmať zbytok kravína. Nebolo tu inak nič neobvyklé, no vtom mi do nosa udrel hrozný zápach. Začalo sa mi robiť mdlo, okolo úst som si uviazal šatku a pokračoval k malej miestnosti na konci kravína. Staré prehnité drevené dvere boli pootvorené. Jednou rukou kŕčovito zvierajúc makarov, druhou pomaly otváram dvere. Čakal som naozaj všetko, ale to čo som uvidel ma prinútilo vypustiť obsah žalúdka na zem. Na lane viselo mŕtve telo v značnom štádiu rozkladu, pod ním bolo podkopnuté polienko. Po tom čo som prekonal šok som pomaly kráčal k obesencovi. Vtom som zacítil nepríjemnú bolesť v zátylku a následne som upadol do bezvedomia......